[ Späťť | Obnoviť | Dopredu ]

 

TURISTIKA

- Choď čo najviac pešo.
- Staň sa je priateľom a ochrancom.
- Buď priateľom všetkých živočíchov.
- Správaj sa v prírode ticho, nenápadne.
- Teš sa z prírodných krás, ale nenič ich.
- Nikdy v prírode nevypaľuj trávu a krovie.
- Stanuj a tábor len tam, kde to nie je zakázané.
- Uč sa prírodu poznávať a rozumieť jej zákonom.
- Stráž čistotu vody, staraj sa o pramene a studničky.
- Staraj sa o čistotu prírodného prostredia okolo seba.
- Nerež kôru stromov a nezatínaj do nich nôž či sekeru,
- S ohňom zaobchádzaj opatrne, aby sa ti nevymkol z ruky.
- Pri odchode z táboriska zahlaď všetky stopy svojho pobytu.
- Dbaj, aby tvoj hlas, hudobný nástroj či tranzistor nerušili okolie.
- Využi každú príležitosť, aby si pre prírodu vykonal niečo užitočné.
- Netrhaj a nevyrubuj rastliny, nekop do húb, neolamuj živé konáriky.
- Neruš ich pokoj , najmä v čase rozmnožovania sa, mláďatám sa radšej vyhni.
- Na oheň zbieraj len suché raždie, o vyrúbaní suchárov sa dohodni s lesníkom.
- Ohorok zápaliek (cigariet) uhas a zahrab do zeme, ohnisko pri odchode zahlaď.
- Pre dlhší pobyt na jednom mieste urob záchod, ináč výkaly aspoň zahrň zemou.
- Vzduchovku a prak do prírody nenos, nijaké zviera netráp a svojvoľne nezabíjaj.
- Pamätaj, že skoro všetky obojživelníky, plazy a vtáky sú u nás chránené zákonom.
- Papiere, obaly a zvyšky spáľ alebo zakop, prípadne odnes naspäť domov – do popolníc.
- Motorové vozidlo používaj len na verejných cestách, vyvaruj sa jazdiť na lúkach a v porastoch,
- V okolí chát a sídlisk ukladaj odpad len na povolené a vyhradené miesto, ktoré z času na čas aj vyčisti.
- Bráň ju pred nevedomcami a škodcami a pomáhaj tým, ktorí sa starajú o dodržiavanie ochranárskych zásad.
- Nikdy neodhadzuj v prírode do vody odpadky, nevylievaj do nej saponátové, olejové alebo iné splašky a neumývaj v nej vozidlo.
- Maj na mysli, že tvoje múdre a disciplinované správanie zachraňuje a vytvára základné životné hodnoty nielen pre prítomnosť, ale aj pre budúcnosť
 

  

Diaľkoplazectvo - hodnoty a prínosy
alebo Hodnoty a prínosy diaľkoplazectva?

Najprv chcem predoslať, že nesúhlasím so všeobecnou, ľudstvom prijatou premisou, že ľudský jedinec, čo sa len tak mirnix - dirnix schytí prejsť cez hory-doly sto kilometrov "per pedes", musí byť kvalitne a presne drbnutý.
Diaľkoplazecké indivíduum je pre väčšinu jeho blížnych úkaz patologický - zdôrazňuje sa práve vyššie uvedená "drbnutosť" a psychiatrická diagnóza automutilácia - sebapoškodzovanie.
Málokto z okolia tuší akými hodnotami je tento náš blbý diaľkoplazecký imidž vyvážený, nič nevedia o blahodárnosti diaľkoplazectva pre zdravie, pre život, pre osobnosť diaľkoplazca.
A preto im treba tieto prínosy priblížiť...

Prínos zdravotný.
Vraj "kto múdro žije - ten dlho žije" - lenže nie je jednoznačné čo to je múdro. Celkom iste sem však patrí /okrem iného/ pohyb. Lebo niet života bez pohybu - a diaľkoplazectvo je pohyb v priestore a čase, takže diaľkoplazi sú po tejto stránke "v obraze". Prejsť sto kilometrov "po vlastných" predpokladá určitú prípravu, určitú kondíciu, náležité zdravie. Väčšina štartujúcich tú stovku prejde, ale predsa len nie všetci. Nejde o žiadne "padavky", ale jednoducho "nemali na to", neboli náležite pripravení (chodecká kondícia, skúsenosti s trasou, výstroj, jedenie, pitný režim, ale aj psychika mohla byť "rachitická"). Dnes už je všetko ináč než v diaľkoplazeckom dávnoveku, ale aj tak si myslím, že prejsť na prvýkrát stovku je pre premiérového šľapača solídny výkon a nová skúsenosť.
Zdravie.
Je vôbec zdravé šľapať sto kilometrov?
Pre dobre pripraveného človeka áno. Lebo chôdza je najprirodzenejší lokomočný pohyb človeka - tak ako pre rybu plávanie a pre vtáka lietanie. Teda aj diaľkoplazectvo je prirodzená - prirodzenejšia - najprirodzenejšia pohybová aktivita človeka. Pravidelná, intenzívna chôdza zvyšuje fyzickú kondíciu človeka, upevňuje jeho zdravie - napokon diaľkoplazi sa dočkali aj odobrenia lekármi. Ešte aj psychiatri našli medzi štartujúcimi zopár relatívne normálnych ľudí.
Náležite fyzicky a psychicky disponovaný človek každým ďalším pochodom k tej "fyzičke a psychičke" čosi ešte pridáva.
Kuvičie hlasy z diaľkoplazeckého staroveku o všemožnej škodlivosti diaľkového pochodovania na zdravie človeka sa nepotvrdili, prax zvíťazila nad hypotézami a "teóriami". Ukázalo sa, že tí, čo zlyhávajú, nie sú náležite pripravení a to je pre nich dôvod na zamyslenie, sebareflexiu, na prijatie súvzťažných predsavzatí a následného konania. Lebo človek nerád prehráva - väčšinou sa pokúša o reparát. Napokon prídu do stovkového cieľa - to uspokojenie, tá radosť, to sebavedomie! No a keď v tom pokračujú, keď ich to diaľkoplazectvo "chytí", postupne sa im zvyšuje chodecká i všeobecná kondícia a upevňuje sa im základné zdravie.

Prínos poznávací.
Diaľkoplaz kráča krajinou a vedome alebo mimovoľne sleduje, poznáva prírodné i kultúrne prostredie, božie dielo i diela človeka.
V podstate každý diaľkoplazecký pochod má "niečo do seba" - zväčša je vedený pozoruhodným prostredím.
Na malokarpatských trasách je to karpatská flóra a fauna, pekné vrcholy ako je Devínská Kobyla, Vysoká, Roštún, Klokoč, Čierna skala, Záruby či Veľký Plešivec, svedkovia zašlej slávy - Červený kameň, Devín, Pajštún, Korlátka, Plavecký hrad, Dobrá Voda, Čachtice, ale aj smolenický Molpír.
Najstaršiu históriu našej Zeme si pripomenieme na Pieskovom vrchu - Sandbergu.
Dozvieme sa čo to o Polovcoch, čo nám strážili severnú hranicu, o Habánoch, čo u nás našli útočisko a priniesli nám za to užitočné remeslá, o Pálfyovcoch, čo nás podučili lesnému hospodárstvu.
Zafixujme si meno Dušana Jurkoviča, čo vztýčil na Bradle unikátnu Jánošíkovú mohylu.
A uvedomíme si, koľko slávnych rodákov nám dali Malé Karpaty - Jana Hollého, Samuela Jurkoviča, Juraja Fándlyho, Svetozára Hurbana Vajanského, ale aj Alžbetu Báthoryčku, Mórica Beňovského, Štefana Baniča, Jána Kupeckého, Jána Mudrocha, Eugena Suchoňa, Martina Benku a mnohých ďalších.
A koľkí tu pôsobili - to by bol pridlhý výpočet!
Diaľkoplazectvo človeka všeličomu naučí - aj poznať seba samého vo vypätých situáciach, poznanie vlastných hraníc svojich schopností, možností vlastného sebaprekonania - koľkokrát som schopný znovu sa zviechať a vliecť sa ďalej k tomu svojmu Everestu. Vidí sa mi, že to nie je dôležité len pre ten konkrétny pochod...

Prínos estetický.
Je po búrke, kráčam na hôľny Klokoč.
Dramatické nebo - biely hríbovitý kumulus ako z výbuchu atómovej bomby na priam čiernom pobúrkovom pozadí.
Mokré bedle a divizne trčia do oblohy, na ktorej sa začína tvoriť oblúk dúhy.
Premoknutý dudok sa otriasa z dažďových kvapiek a tamto odskočili z lúky do lesa tri lane.
Osamel som - kamarátom to dnes šliape lepšie - ale o to väčšmi vnímaš - prežívaš pohodu chvíle. Hlboké - ďaleké pobúrkové výhľady - toť Roštún, hen Geldek a tamto nitriansky Zobor, dôverní známi. Koľký raz už kráčam Klokočom, ale dnes je to moja svätá chvíľa, citím - prežívam spojitosť s Matkou Prírodou...
Trasy diaľkoplazov križujú dnes už prakticky celé Slovensko. Mnohé vedú atraktívnou krajinou, ale i na tých obyčajných smeroch sa vždy nájde niečo pekné. Diaľkoplazectvo by sa nemalo zredukovať len na pochodovanie, na kilometre, štatistiku, malo by človeka obohacovať aj po stránke estetickej vnímaním a prežívaním pekného prostredia, krajinných celkov i prírodných detailov.
Zima, jar, leto, jeseň - ten malokarpatský hrebeň je vždy iný, vždy na iný spôsob pekný.
Prichádzajú medzi nás a šliapu s nami takí, čo už oči a srdce majú uspôsobené pre estetično prírody, ale sú aj takí, ktorí až tu, pri diaľkoplazectve nadobudli vzťah k prírode, začali si postupne všímať veci "podružné", ako je mohutný starý dub, solitér uprostred horskej lúky, ohnivý západ slnka za Vysokou, pechoriaceho sa salamandra na mokrom chodníku.
A nasrdí ho, keď vidí, že po celej dĺžke Klokoča zničil porast trávu bezcitný traktorista, keď nájdete neskutočnú, priam katastrofickú "spúšť" po lesných robotníkoch, holoruby, pneumatiky, nádoby od nafty, oleja, keď sa mu do cesty postavia trojmetrové ploty zbohatlíkov, čo by si najradšej ohradili celé "naše Karpaty".

Prínos etický, mravný.
Väčšina diaľkoplazov si to ani neuvedomuje, ale dlhodobé, mnohoročné šliapania Slovenskom v rámci diaľkových pochodov nás aj trochu tvárni - profiluje. Prispieva predovšetkým k našej morálno - vôľovej výbave.
Naučili sme sa prekonávať krízy, slabosti tela i ducha, prekonávať prekážky, ktoré sú v nás. A naučili sme sa i prehrávať.
Stali sme sa odolnejší, húževnatejší než predtým - len tak ľahko sa nepoložíme, dokážeme zabojovať. Neistí nedobudli sebavedomie, sebadôveru.

Morálny prínos diaľkoplazectva je modelácia sociálnych vzťahov.
Zo spoločensky neistých či osamelých účastníkov sa v priateľskej diaľkoplazeckej atmosfére postupne stávajú celkom dobrí pochodoví spoločníci - a to bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, náboženstvo, politické presvedčenie.
Veď za tých 24 hodín sa im mnohí prihovoria, povzbudia ich, podajú buchtu, pomaranč alebo tekutý životabudič, či niečo tomu podobné. Začiatočník pocíti spolupatričnosť, stáva sa časťou celku, je mu medzi nimi fajn a zrejme už pri turistike ostane.

Napokon by som sem zahrnul aj vlastenectvo, úprimný osobný, citový vzťah k tejto krajine, ktorú si roky mapujeme vlastnými nohami, očami, srdcom.
Tu sme doma.
Pri hlbokých pohľadoch z alpských a tatranských vrcholov na mútne horské jazerá som si spomenul na nádherné priezračné tatranské plesá.
Keď sme liezli rozbitým pilierom na kaukazkú Šcheldu, s láskou som spomínal na pevné vzdušné lezenie na sološnických Jastrabích skalách a blúdiac po fádnych suchých chorvátskych lesoch zatúžil som po šťavnatých a mnohotvárnych karpatských horách.
Radi si vyjdeme za humná, do iného chotára, ale potom rýchlo poďho domov, na naše - trebárs len malokarpatské chodníčky.
Vlastenectvo je aj o vzťahu k dedinkám, mestám, k našej histórii, kultúre i k rodnej reči.
K tomu musí človek postupne dozrieť a diaľkoplazectvo môže byť prostriedkom takéhoto dozrievania.

Viac na: Ivan Bajohttp://aladin.elf.stuba.sk