[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

.

 

.František z Assisi

 

 

.

František, jeden z najvýznamnejších a najmilovanejších svätcov, bol synom bohatého obchodníka s látkami v umbrijském Assisi. Ako mladík bol ľahkovážny. Keď mal dvadsať rokov, vypukla vojna so susednej Perugií a František upadol do zajatia. Po prepustení sa vrátil k starému spôsobu života, ale ten ho lákal čím ďalej menej a menej. František sa stále viac zajímal o nemocných a chudobných ľudí. Keď mal 25 rokov, počul František v napoly spustnutom kostole San Damiano v Assisi hlas, ktorý mu hovoril:
„Oprav môj zborený dom.” Vzal túto výzvu doslova, a aby mohol zaplatiť za stavebný materiál, predal otcove látky. Nasledujúci konflikt medzi otcom a synom viedol k tomu, že sa František vzdal dedičstva. Obliekol si šaty nádeníka a odišiel, aby „sa zasnúbil s pani Chudobou”. O dva roky neskôr založil rád bratov menších (neskorších františkánov) s hlavným sídlom blízko Assisi a r.1210 dal pápež Inocent III. zvolenie jemu a jeho jedenástim druhom, aby boli potulnými kazateľmi.
Rád sa vyznačoval radostným, láskyplným uctievaním Boha a zachovávaním chudoby.
V roku 1219 mal rád františkánov 5000 členov a rýchlo sa šíril po celej západnej Európe.
Roku 1221 spísal František novú verziu svojich rehoľných pravidiel, ktorá kládla dôraz na chudobu a pokoru, a tá bola r.1223 schválená pápežom Honoriom III.
Posledných päť rokov svojho života nezastával František v ráde žiadne oficiálne postavenie, ale zato bol stelesnením ducha svojich rehoľných pravidiel. V týchto rokoch sa udiali niektoré z najznámejších príbehov, ktoré sa o ňom rozprávajú:

postavenie prvého vianočného betlehema (1223), kázanie vtákom a hlavne príbeh o tom, ako sa na jeho tele objavili stigmy. Týchto päť Kristových rán mu už zostalo navždy. Jeho posledné dva roky života boli obdobím bolesti, slabosti a následne slepoty.
Keď umieral, vítal „Paní Smrť.” O dva roky neskôr bol vyhlásený za svätého.
František - človek obdarený výnimočným duchovným vhľadom sa stotožnil s Kristovým utrpením. Jeho slová i skutky boli konkrétnym výrazom jeho lásky k Bohu a veškerenstvu, všetkému stvorenstvu. I preto, vlastne hlavne preto sa stal patrónom ekológov a  vtáctva.

Obrátenie - ecclesia, la chiesa - Pani Chudoba

Keď mal František 20 rokov (r. 1202), vypukla medzi mestami Perugia a Assisi vojna. František sa zúčastnil na bojoch so zápalom a mladíckym nadšením, ale Assisania prehrali a mladý Bernardone sa dostal do zajatia. Po roku ťažko chorého a aj sklamaného ho prepustili na slobodu. Keď vyzdravel, začal objavovať hlbší zmysel sveta a života, no túžba po vojenskom hrdinstve ho neopustila, ale viedla ho roku 1204 alebo na jar 1205 na juh do Apúlie. Avšak František nezašiel ďaleko, počas zastávky pri meste Spolete mal tajomný sen, v ktorom videl kaštieľ plný zbraní a rytierskych erbov, pričom počul výzvu, či nechce slúžiť radšej pánovi ako jeho poddanému. František celkom nechápal tieto tajomné slová, ale na každý prípad skoncoval s myšlienkou bojovať hmotnými zbraňami. Vrátil sa do Assisi, kde v opustenom poľnom kostolíku sv. Damiána zažil videnie, ktoré dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z oltárneho kríža ukrižovaný Kristus: "František, oprav mi kostol! Veď vidíš, že sa celkom rozpadáva!" Mladý Bernardone bral Kristovu výzvu doslovne a dal sa do čistenai a opravovania kostolíka tak, ako najlepšie vedel. Latinčina a taliančina má totiž kostol ako aj pre Cirkev to isté slovo: ecclesia, la chiesa. Preto Kristova naliehavá prosba sa vzťahovala na Cirkev, hoci v prvej chvíli sa zdalo, že sa týka opusteného kostolíka.
František sa rozišiel s minulosťou v marci alebo v apríli roku 1206. Veľmi sa ho totiž dotýkala bieda chudobných, preto im veľkodušne rozdával z otcovho majetku. Vtedy sa obchodník Pietro Bernardone rozhodol, že vydedí svojho čudného syna. Ich posledné stretnutie sa odohralo na verejnosti, v prítomnosti assiského biskupa. František sa odhodlal k radikálnemu konaniu: celkom sa vyzliekol, šaty hodil otcovi a vyhlásil,

že odteraz má už iba Otca, ktorý je na nebesiach. Biskup prikryl Františka svojím plášťom. Tým nielen zakryl jeho nahotu, ale vzal ho pod ochranu ako verejného kajúcnika a človeka zasväteného Bohu. Prostriedkom dosiahnuť čo najúplnejšie spojenie s Bohom a zároveň byť jeho užitočným nástrojom v službe iných sa stala Františkovi chudoba. Sám ju úctivo nazýval Pani Chudoba. Dokonalá evanjeliová chudoba ho voviedla do celkom nového sveta. Kým človek, ktorý je pripútaný k hmotnému svetu, hodnotí veci podľa toho, ako sú mu užitočné, František v slobode Božieho dieťaťa zistil, že každá vec má hodnotu sama osebe. Tak objavil bohatstvo stvoreného sveta, úprimne ho obdivoval a tešil sa mu.
František žil 2 roky ako potulný mních. Venoval sa modlitbe, slúžil chudobným a opatroval tri opustené kostoly okolo Assisi. Boli to svätyne sv. Damiána, sv. Petra a Anjelskej Panny Márie. Najmä posledný spomenutý kostol, nazývaný aj kostolík Porciunkuly, prirástol Františkovi k srdcu a stal sa kolískou ním založenej rehole. Tam sa assiský Poverello (Chudáčik), ako ho nazývali, pri počutí evanjelia o rozoslaní apoštolov rozhodol, že bude nasledovať Kristových učeníkov: bez akýchkoľvek hmotných prostriedkov poputuje svetom a bude ohlasovať Božie kráľovstvo.

Chronológia života sv. Františka

1181 - (leto alebo jeseň, prípadne prvé mesiace roku 1182) – prichádza na svet Ján, syn Piky a Petra Bernardoneho. Po návrate z Francúzska mu otec dáva meno František.
1202 (november) - vojna medzi Assisi a Perugiou. František je rok v zajatí.
1204 – choroba a čas rekonvalescencie.
1205 – videnie v Spolete. Začiatok procesu jeho obrátenia. Stretnutie s malomocným. Vyzvanie Ukrižovaného. Konflikt s otcom.
1206 (január – február) – súd pred biskupom, vydedenie, opustenie Assisi. Cesta do Gubbia, kde ošetruje malomocných. V júli návrat do Assisi a opravovanie kostolíka sv. Damiána.
1207 – oprava kostola sv. Petra a Porciunkuly.
1208 (24. 2.) – počas svätej omše rozhodnutie žiť podľa požiadaviek evanjeliovej chudoby. Zmena odevu. Verejné kázanie a 16. 4. - k Františkovi sa pridáva Bernard z Quintavalle a pravdepodobne aj Peter Cattáni.(máj – jún) prvá kazateľská misia.

1209 – návrat do Porciunkuly. Písanie Prvej reguly. Prosba o jej potvrdenie pápežom Inocentom III. Návrat do Riva Torta.
1210 – začiatok III. rádu. Dovolenie k trvalému pobytu v Porciunkule.
1211 (leto) – neúspešná misijná výprava do Sýrie. Návrat z Dalmácie do Ancony.
1212 (18.- 19. 3. alebo 28. 3. 1211) –  Správa o rozvoji rádu pre pápeža Inocenta III. Stretnutie s pani Jakobou Settesoli v Ríme, obliečka Kláry.
1213 (8. 5.) Knieža Orlando z Chiusi v S. Leo daruje Alverno Františkovi, aby tam postavil pustovňu.
1214 (alebo 1215) – neúspešná misijná výprava do Maroka.
1215 – v Porciunkule bolo do rádu prijatých veľa vzdelaných kandidátov zo šľachtických rodov. Stretnutie so sv. Dominikom na IV. lateránskom koncile.
1216 (16. 7.) – smrť pápeža Inocenta III. v Perugii. Po dvoch dňoch bol zvolený pápež Honórius III., privilégium úplných odpustkov pre pútnikov do Porciunkuly.
1217 (5. 5.) - generálna kapitula v Porciunkule. Rozdelenie rádu na provincie. Bratia sú vyslaní na misie za Alpy, brat Eliáš do Sýrie. Františkova túžba ísť do Francúzska.
1218 (11. 6.) – bula pápeža Honória III. Cum dilec.
1219 (26. 5.) – generálna kapitula. Vyslanie bratov do Nemecka, Francúzska, Španielska a Maroka.
(24. 6.) – František odchádza z Ancony do Damietty v Egypte. V septembri stretnutie so sultánom Melek - al - Kamilom.
1220 (január) - päť bratov vyslaných do Maroka podstupuje mučenícku smrť. Františkova radosť a jeho pravdepodobný pobyt vo Svätej zemi. V lete sa vracia s bratmi Petrom z Cattánea, Eliášom a Cézarom zo Spiry do Benátok. Rezignuje na úrad generálneho predstaveného rádu.
(22. 9.) Bula Cum secundum pápeža Honória III. o povinnosti noviciátu pre vstup do rádu.
1221 (10. 3.) smrť Petra z Cattanea.
(30. 5.) generálna kapitula, nazývaná "rohožková", na ktorej sa zišlo asi 5000 bratov. Brat Eliáš bol zvolený za generálneho vikára.
1222 – František veľa duchovne i telesne trpí, veľmi veľa sa modlí, umŕtvuje svoje telo a horlivo apoštoluje v strednej časti Talianska.
(15. 8.) – František káže na trhu v Bologni.
1223 – v prvých mesiacoch dáva dokopy vo Fonte Colombe Regulu, ktorá sa prejednáva na generálnej kapitule.
(29. 11.) – pápež Honórius III. bulou Solet annuere potvrdzuje Regulu. Volá sa aj "Druhá regula". František prvýkrát v dejinách postaví v Grecciu betlehem.
1224 (2. 6.) - generálna kapitula, vyslanie bratov do Anglicka.
(15. 8. – 29. 9.) – František na Alverne drží 40-dňový pôst pred sviatkom sv. Michala Archanjela.
(14. 9.) – František dostáva na vrchu Alverno stigmy. Neskôr sa vracia do Porciunkuly.
1225 (február) – František na oslíkovi káže v Umbrii.
(marec – máj) – František oslepne a býva v záhrade sv. Kláry pri kostole sv. Damiána. Získava uistenie o vlastnej spáse. Skladá Pieseň "brata Slnka".

PÍSEŇ BRATRA SLUNCE

(sv. František z Assisi ju zložil v období medzi r. 1224-1225)

Nejvyšší, všemohoucí, dobrý Pane,
tobě patří chvála, sláva, čest a každé dobrořečení.
Náleží jen tobě, Nejvyšší,
a žádný člověk není hoden vyslovit tvé jméno.

Buď pochválen, můj Pane,
spolu se vším svým stvořením,
především s panem bratrem Sluncem,
jenž je dnem a skrze něhož nám dáváš světlo.
A on je krásný a září velikým jasem;
tvým, Nejvyšší, je obrazem.

Buď pochválen, můj Pane, za sestru Lunu a za hvězdy,
na nebi jsi je stvořil jasné, vzácné a krásné.
Buď pochválen, můj Pane, za bratra vítr,
za vzduch a oblaka, za jasnou oblohu a každé počasí,
jímž dáváš svým tvorům obživu.

Buď pochválen, můj Pane, za sestru vodu,
která je moc užitečná, pokorná, vzácná a čistá.
Buď pochválen, můj Pane, za bratra oheň,
kterým osvětluješ noc,
a on je krásný, veselý, silný a mocný.

Buď pochválen, můj Pane, za naši sestru, matku Zemi,
která nás živí a stará se o nás
a vydává rozličné plody s pestrými květy a bylinami.
Buď pochválen, můj Pane, za ty,
kdo odpouštějí pro tvou lásku a snášejí křehkost a trápení.
Blaze těm, kdo to snášejí pokojně,
neboť tebou, Nejvyšší, budou korunováni.

Buď pochválen, můj Pane, za sestru smrt těla,
které žádný živý člověk nemůže uniknout.
Běda těm, kdo zemřou ve smrtelných hříších;
blaze těm, které nalezne ve shodě s tvou nejsvětější vůlí,
protože druhá smrt jim neublíží.

Chvalte mého Pána a dobrořečte mu,
děkujte mu a služte mu s velkou pokorou.

(Slová piesne mi poslal priateľ z ČR)

(júl) – v Rieti je František prijatý kardinálom Hugolínom.
(august) – vo Fonte Colombe František podstúpi liečbu očí.
(október) – v San Fabiáne sa ho pokúša iný lekár liečiť prepichnutím uší.
1226 (apríl) – návrat do Assisi a pobyt v paláci biskupa.
(máj – jún) – František v Celle di Cortona diktuje svoj "Testament". Návrat do Porciunkuly.
(júl – august) – pobyt v Bagnare.
(august – september) – jeho zdravotný stav sa prudko zhoršuje, bratia ho odvážajú do paláca biskupa v Assisi.
(september) – Františka prenesú do jeho milovanej Porciunkuly, žehná Assisi.
(3. 10.) (sobota večer) František zomiera v Porciunkule na holej zemi.
(4. 10.) – slávnostné prenesenie Františkovho tela do Assisi a jeho pochovanie.
1228 (16. 7.) – pápež Gregor IX. kanonizuje sv. Františka.

Človek, ktorý stál

na strane bezdomovcov

---------------------
 

Súčasník Abbé Pierre 

 Nar.Abbé Pierre  *5. 8. 1912 Lyon † 22. 1. 2007 Paríž

50 rokov po svojej legendárnej výzve k „povstaniu dobra“ proti do neba volajúcej núdzi bezdomovcov v zime 1953/1954 vyzval známy francúzsky kňaz Abbé Pierre opäť do boja proti ľudskej biede. V otvorenom liste uverejnenom v katolíckom denníkuLa Croixvyzval k pomoci trom miliónom ľudí, ktorí žijú vo Francúzsku v nedostačujúcich bytových podmienkach.
„V súčasnosti je vo svete veľmi zlá situácia a bieda mnohých ľudí je veľká,“ píše Abbé Pierre vo svojej výzve. „Kto netrpí hladom, má prácu a kde bývať, by mal viac ako kedykoľvek predtým účinne pomáhať ľuďom v núdzi.
Pohoršujúca priepasť, ktorá sa vytvorila medzi životom v chudobných a bohatých krajinách vedie k tomu, že ľudia z tretieho sveta, ktorí majú trochu vzdelania sa usilujú emigrovať do bohatých krajín.
Abbé Pierre je zakladateľom Emauzských spoločenstiev. V prieskumoch verejnej mienky sa Abbé Pierre pravidelne umiestňuje na prvom mieste medzi najpopulárnejšími osobnosťami Francúzska.


Vzor veľkorysosti, solidarity a pozornosti voči núdznym

Niekoľko kilometrov na sever od francúzskeho mesta Rouen, v Esteville, dožil svoj život kapucín abbé Pierre. Do Esteville za ním prichádzali prominentné návštevy politikov, publicisti s ním viedli rozhovory v televízii, v rozhlase a v novinách. Abbé Pierre sa celý život miešal do vecí, do ktorých ho zdanlivo nič nebolo a verejne vyslovoval ľuďom nepríjemne znejúcu pravdu. On však len žil a hlásal evanjelium.
Život a dielo
Abbé Pierre nebol vždy abbé Pierrom. Narodil sa ako Henri Antoine Groués (5. 8. 1912) v desaťčlennej rodine zámožného lyonského továrnika. Jeho detstvo formovala nábožnosť rodičov a ich hlboké sociálne cítenie. Ako dieťa bol svedkom, ako jeho otec dával jedlo a oblečenie potrebným a strihal vlasy bezdomovcom. Roku 1930 vstúpil do kapucínskej rehole a roku 1938 bol vysvätený za kňaza. Ešte v tom istom roku ho tuberkulóza prinútila opustiť prísny život v kláštore a potom vypukla druhá svetová vojna. Mladý duchovný narukoval do Alsaska. Po obsadení Francúzska sa v júli 1942 pridal k odboju a prijal krycie meno abbé Pierre, ktoré mu už ostalo. Najprv pomáhal prenasledovaným pri úteku cez alpské priesmyky, zhotovoval falošné doklady. Pomáhal aj židom na úteku pred nacistami. Keď mu hrozilo zatknutie, ušiel cez Španielsko do Alžírska, kde sa pridal ku generálovi de Gaulle. Ako duchovný pôsobil na Námornej škole v Casablanke a ako riaditeľ Domu námorníkov v Paríži. Po oslobodení so súhlasom kardinála Suharda a so zvláštnym povolením Svätej stolice prijal poslanecký mandát a zvolili ho za člena Národného zhromaždenia, ale v roku 1951 politiku opustil. Ešte ako poslanec roku 1949 pre bezdomovcov a stroskotancov života založil na parížskom predmestí združenie Emauzské spoločenstvo. Keď ho zakladal, sotva mohol tušiť, že sa toto združenie postupne rozrastie na 115 komunít v samotnom Francúzsku a okolo 400 ďalších vo viac ako 40 krajinách. Abbé Pierre sa nebál kritizovať francúzsku spoločnosť, čím vyvolal nevôľu mnohých. Napriek tomu sa umiestnil sedemnásťkrát na prvom mieste rebríčka najpopulárnejších Francúzov. Jacques Chirac mu udelil v roku 2004 najvyššie francúzske vyznamenanie - veľký kríž Radu čestnej légie. Dvakrát bol tento "otec bezdomovcov" nominovaný na nositeľa Nobelovej ceny mieru. Zdravotný stav staručkého abbého už bol v posledných rokoch narušený. Nakoniec "pre obrovskú únavu", ako uviedli médiá, odmietol ďalej verejne vystupovať. Napriek tomu chcel byť až do poslednej chvíle svojho života informovaný o súčasnom sociálnom stave spoločnosti. Abbé Pierre zomrel 22. januára 2007 vo veku 94 rokov po zápale pľúc v nemocnici Val de Grâce v Paríži. Pochovali ho v najužšom rodinnom kruhu v spoločenstve Esteville v Normandsku. Abbé Pierre si celý život zachoval originálne svieže myslenie a vždy prekvapoval svojimi nápadmi, aktivitami a angažovanosťou. Neustal ani po osemdesiatke a pri svojej hlbokej viere a zachovávaní vernosti katolíckej cirkvi si v tradícii francúzskej duchovnej slobody dovoľuje rozmýšľať o rozličných témach. Mnohých ľudí si pohneval svojimi názormi o celibáte, zasadzoval sa aj o spoločenské uznanie homosexuálnych párov alebo používanie kondómov pre ľudí chorých na AIDS.
Emauzské spoločenstvo prináša revolučnú myšlienku. Od pradávna svet fungoval tak, že majetní obdarovávali chudákov.

Pre Emauzské spoločenstvo však platí:

Si nešťastný a biedny?

Obdarovávaj!

Keď abbé Pierre opustil parlament a prestali mu vyplácať poslanecké diéty, z ktorých vtedy jeho už osemnásťčlenná skupinka žila, nevidel inú možnosť ako ísť žobrať.

Druhovia mu však ukázali východisko - kopy mestského odpadu - a dokázali, že jeho triedením a recykláciou sa dá zarobiť na živobytie. Ľudia, ktorí boli predtým stratení, prestali páchať trestné činy, zarábali si na seba, robili konkrétnu a prospešnú ekologickú prácu a svojím nadbytkom pomáhali iným.

Napríklad roku 1992, keď si štyri tisícky francúzskych Emauzanov odrátali výdavky na stravu, sociálne poistenie a dôchodky, ostalo im ešte tridsať miliónov frankov a tie darovali humanitným organizáciám. Laurent Fabius, ktorý bol vtedy vo Francúzsku premiérom, sa v údive nad týmto výsledkom vyjadril:

"Bez Emauzského spoločenstva by bolo deväťdesiat percent z týchto ľudí v nemocnici, v útulku alebo opakovane vo väzení, čo by štát stálo obrovské peniaze."

Abbé Pierre o sebe tvrdil, že keby v mladosti nežil sedem rokov medzi kapucínmi a nevenoval sa iba meditácii a štúdiu, sotva by neskôr mohol urobiť to, k čomu ho Pán povolal. Nevybral si tú cestu sám a nebola ľahká. Ale ako neskôr dosvedčil:
„Verím, že tajomstvo života sa nachádza v schopnosti prijímať všetko, čo sa nám prihodí – a nesnažiť sa len za každú cenu uskutočňovať svoju vôľu. Vysvetlím: dvaja mladí, ktorí sa berú, sa milujú. Ale to nestačí. Ich láska bude pevná a trvalá, ak budú schopní prijímať nepredvídateľné skúšky, ktoré prinesie život. Život tvoria nielen naše túžby, ale aj veci neočakávané.“
Takýmto postojom nadchýnal Abbé Pierre do práce mnohých ďalších. Predseda spoločenstva Emauzy v Taliansku Graziano Zoni o svojej najživšej spomienke na neho povedal:
„Chvíľa, ktorú si pamätám veľmi dobre, je moje prvé stretnutie s ním v Starom paláci vo Florencii v marci 1971. Prednášal na jednej konferencii a jeho pohľad do našich očí – očami, ktoré prenikali do hĺbky – úplne potvrdil moje odhodlanie venovať sa komunite. A odvtedy som plnil to, o čo ma aj on žiadal, či už v Taliansku, alebo v zahraničí, postupne počas posledných 35 rokov.“
V každom hnutí či komunite sa vytvorí po smrti zakladateľa určité „pre“ a „po“. Ako vidíte prítomnosť a budúcnosť spoločenstva Emauzy?
„Kedysi to bol on, kto tvoril jednotiace puto a zjemňoval nevyhnutné spory v takom veľkom hnutí. Teraz sme prišli na rad my, zvlášť tí s najväčšou zodpovednosťou, aby sme plnili túto úlohu.“
„V posledných rokoch, keď už nemohol robiť to, čo by chcel, či už pre nemohúcnosť alebo pre nespravodlivosť a nepriazeň, s ktorými sa stretával vo svete, zvykol končiť každé zamyslenie na našich stretnutiach slovami: Pokračujme. Neskôr hovorieval: Pokračujte. Jeho posolstvo, jeho závet sú teda jasné.“
“Abbé Pierre sa pre všetkých ľudí dobrej vôle stal určitým zdrojom nádeje a jeho výzvy odhalili poklady štedrosti.“ Napísal približne takto v oficiálnom vyhlásení Francúzskej biskupskej konferencie jej predseda kardinál Jean-Pierre Ricard, arcibiskup Bordeaux. Na začiatku vyhlásenia Cirkvi vo Francúzsku k smrti svojho syna, známeho nielen bezmedzným charitatívnym dielom, ale aj niektorými liberálnymi a kontroverznými postojmi, stojí: „Keď som sa dozvedel o smrti Abbého Pierra, s rozochvením som si spomenul na vetu, ktorá ukončila jeho List Bohu zo 4. októbra 2005: „Otče, už tak dlho túžim žiť v tvojej úplnej prítomnosti, ktorá je, o čom som napriek všetkému nikdy nepochyboval, Láskou.“ Abbé Pierre odišiel k Otcovi. Nech ho Boh teraz príjme v plnosti svojej lásky.“

STALO SA

Počas francúzskej revolúcie rehoľná sestra menom Ave pomáhala kňazom vo Francúzsku. Pracovala v nemocnici. Raz sa stalo, že tam bol práve abbé Pierre Coudrin („abbé piér kudrén“) a zaopatroval chorých. Náhle do nemocnice vtrhla národná garda a hľadala kňaza. Sestra Ave kričala na abbého Pierra: „Zachráňte sa!“ On zbadal, že jedna posteľ je voľná a nad ňou je nápis „Pešiak“. Sestra Ave mu hovorí: „Ľahnite si a zakryte sa, tento človek pred chvíľou zomrel, požičiate si jeho meno!“ Vtom vtrhli gardisti a surovo sa pýtali sestry Ave, kde sa ukryl abbé Pierre. Ona im však neprezradila. O pár dní nato, na Kvetnú nedeľu, odsúdili sestru Ave na smrť za to, že ukrývala kňazov. Keď vystupovala na popravisko, všetci zrazu zmĺkli. Bolo totiž počuť jasný, silný spev – sestra Ave spievala Magnifikat – Velebí moja duša Pána. Spievala dovtedy, až kým jej život nevyhasol pod gilotínou. V najhoršej situácii života vyjadrila niečo, čo sa obyčajnými slovami vyjadriť nedá. Zomrela s pokojom a s radostným spevom na oslavu Boha. Spev má nezastupiteľné miesto v našom vzťahu k Bohu. Nezanedbávajme ho. Každý z nás vložme svoj diel aj do liturgického spevu,  nech je to záležitosť aj techniky spievania, ale predovšetkým nášho srdca, aby sme dôstojne oslavovali Toho, ktorý nám ten dar spevu a hudby dal.


 

Kto je vlastne abbé Pierre?

Zaujímavá postava francúzskeho katolicizmu Henri Antoine Gronés, kňaz, ktorý sa celý život miešal do vecí, do ktorých ho zdanlivo nič nebolo. No on len žil a hlásal evanjelium. Jeho život bol plný dobrodružstiev pre Ježiša.

BOJOVNÍK PROTI CHUDOBE

Myšlienky Abbé Pierra

Len žiaden idealizmus: Boh nie je na nebesiach - je v chudákovi, ktorý práve teraz s tebou hovorí. Kristus je telesne prítomný i v tomto darebákovi, v tomto zlodejovi, v tomto klamárovi.
Boh pomáha vždy, no najčastejšie s polhodinovým meškaním, aby sme mohli ukázať, kam siaha naša viera.
Život večný nie je v budúcnosti. Žijeme ho už počnúc dneškom.
Chráňme sa toho, aby sa naše príbytky nestali štvorhviezdičkovými kláštormi. Nech je vždy niekde aspoň jedno rozbité okno, cez ktoré môže vojsť sťažnosť...Aby sme nezabudli na čas, keď nás sužovala zima.
Všetko nám môže byť odpustené, ale nikdy sa nedokážeme ospravedlniť pred Bohom,, pred sebou samým, ani pred našimi bratmi o tom, že sme neurobili v tom najzákladnejšom kroku nič, aby sme pomohli iným byť ľuďmi. ( Abbé Pierre).
Istý majster sa kedysi obrátil na svojho učňa, ktorý sa neustále sťažoval na druhých, týmito slovami : „Ak skutočne , po čom túžiš, je pokoj, usiluj sa najprv zmeniť samého seba a nie iných. Oveľa ľahšie je ochrániť svoje nohy ponožkami, ako celý svet vystlať kobercami.“
„Život je troškou času, ktorá bola daná našej slobode, aby sme sa naučili milovať a tak sa pripravili na stretnutie s večnou Láskou.”
Autorom aj tejto myšlienky je abbé Pierre, ktorý ju ako definíciu života vyslovil vo svojom pokročilom veku. Predchádzali jej roky osobných skúseností a konfrontácie s radosťami aj ťažkosťami života, ktorý sa veľakrát s nami nehrá, ale stavia naše hľadanie šťastia a zmyslu do naozaj náročných podmienok, niekedy až hraničiacich s absenciou akéhokoľvek rozumného dôvodu na to, aby človek išiel ďalej. Abbé Pierre zanechal tieto slová ako „vybrúsený diamant” všetkým, ktorí namáhavo hľadajú dôvod, prečo majú žiť.
Je to starostlivo overená pravda, ktorá stojí pred každým z nás a rovnako každého z nás zaväzuje. Pre nikoho neplatí viac, pre nikoho menej.


Na stránkach v jeho rodnej zemi nájdete okrem iného aj nasledujúce:

Biografia: http://www.fondation-abbe-pierre.fr/abbe_pierre.html

Vo Wikipédii: http://fr.wikipedia.org/wiki/Abb%C3%A9_Pierre

http://sk.wikipedia.org/wiki/Abb%C3%A9_Pierre

Flah: http://www.abbepierre.org/

Kresba: http://www.dailymotion.com/video/x11cm8_labbe-pierre-est-mort

„Slová povzbudzujú, príklady priťahujú.“

Literatúra: http://www.amazon.fr/exec/obidos/ASIN/2742724214/fraternet-21

Vatikánsky rozhlas:  http://www.radiovaticana.org/slo/Articolo.asp?c=115074

Na slovenských ww stránkach:

http://www.isidorus.net/sk/modules.php?name=News&file=article&sid=292

http://www.umlaufoviny.com/www/nabozenstvi/teologie/teologove/abbe_pierre.html

Katolícke noviny: http://www.katnoviny.sk/Kn_2002/21_2002/obnova.htm

BOJOVNÍK PROTI NOVODOBEJ CHUDOBE: http://www.assisi.sk/modules/news/article.php?storyid=180

http://www.knazi.sk/homilie/cezrok/20B.html

Obhájca chudobných: http://www.sme.sk/c/3106738/Zomrel-francuzsky-obhajca-chudobnych-abbe-Pierre.html

http://www.rytier.sk/rytier/2007/1-07/12.html

Slovak.cz: http://www.slovak.cz/Default.aspx?show=Korene&type=2&clanek=1284

ZRNO: Abbe Piere, bojovník proti chudobe  , http://www.dtp.sk/zrno/

Bieda úprisťahovalcov všade na svete

Teologické fórum: http://www.teoforum.sk/spiritualita/_hm.php?c=xyz11032007_KM

Blog Mareka Vargu: http://marekvarga.blog.sme.sk/c/81424/Abbe-Pierre.html

Chronológia úmrstí známych osobností sveta za rok 2007 TASR

http://www.tasr.sk/10/286.axd?k=20071128TBB00181

http://www.senior.sk/view.php?cisloclanku=2007020702

PREŠOVSKÉ biskupstvo: http://www.grkatpo.sk/publikacie/?zobrazit=text&id=638

Pavol Blažený: http://www.grkatpo.sk/publikacie/?zobrazit=text&id=638

Pramene: http://www.homily-service.sk

Malomocenstvo existuje; dnes je 220-tisíc chorých a 14 miliónov rekonvalescentov
 

Myšlienky otca sirôt a pomocníka beznádejných... Pavla Blaženého a iné

Keby som nemal lásky, „ničím by som nebol“ (1 Kor 13, 2).
„Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: «Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!», ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“ (Jak 2, 14-16).

„Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok“ (Sv. Augustín).

„Pán od nás žiada, aby sme milovali ako on aj svojich nepriateľov, aby sme sa stali blížnymi aj tých najvzdialenejších, aby sme milovali deti a chudobných ako jeho samého“ .

„Ľudstvo umiera na nedostatok lásky a vzájomnej úcty. Nikto nemá na nikoho čas, iba na seba“ (Matka Terézia).

„Keďže Krista nemôžeme vidieť, nemôžeme mu vyjadriť svoju lásku. V našich blížnych ho však vidíme a pre nich môžeme urobiť to, čo by sme tak radi urobili pre Krista, keby sme ho videli“ (Matka Terézia).
 

Uvažujme tak, že kresťan je človek, ktorý:
- verí, ale nevzdáva sa myslenia
- chráni ticho, ale využíva svoj hlas na námestiach a v televízii
- klesá, ale vie pomocou čoho môže vstať
- dvíha kríž, ale ho neodovzdáva
- je šťastný, hoci sa necíti toho hodný
- je spokojný, ale nie slabý
- neoddeľuje sa od sveta, ale nedáva sa ním zotročovať
- miluje všetkých, ale nesúhlasí s lotrami
- bojuje, ale nezabíja
- je otvorený všetkému, ale nepodlieha
- je pozorný a sebou istý
- žije v tele, ale nie podľa tela
- trpí, ale spievajúc ide napred...
http://czsvranov.edupage.org/text/?text=text/text3&subpage=6&
 


Na záver

Žiak istého veľkého filozofa bol pred smrťou pri svojom majstrovi.
"Nechaj mi ako dedičstvo aspoň trochu tvojej múdrosti," prosil ho.
Mudrc otvoril ústa a poprosil mládenca, aby sa do nich pozrel.
"Vidíš tam môj jazyk?" spýtal sa ho.
"Prirodzene," odpovedal žiak.
" A sú tam ešte moje zuby?"
" Nie, " odpovedal žiak.
" A či vieš, prečo jazyk žije dlhšie než zuby?"
Je mäkký, pohyblivý, ústupčivý. Zuby vypadajú skôr, lebo sú veľmi tvrdé.
Pochopil si? To je základ. Okrem toho nemám ti nič dôležitejšie čo povedať."
 

ODKAZY
na moje www stránky
Cezmín: http://www.cezmin.land.ru 
Obec Horné Chlebany:
http://www.sweb.cz/hornechlebany
Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.land.ru/ ;
CBRSK Horné Chlebany :
http://www.cbrsk.php5.sk/
Milujem pani P...:
http://milujempanip.wz.cz/ ;
Jánska noc :
http://byliny.krovatka.su/ ;
Vianoce :
http://vianocesk.wz.cz/ ;
Svadba:
http://svadbask.unas.cz/ ;
Veľká noc:
http://cbrsk2.pisem.net/ ;
Vianoce :
http://www.cbrsk3.pisem.net/ ;
Pani Príroda :
http://www.agika.szm.com/ ;
Milovaná príroda :
http://www.cezmina.szm.sk/
CB rádioamatérske hobby :
http://cbrsk.euweb.cz/
Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz/ ;
CB rádioamatérske hobby :
http://www.sweb.cz/agnesa
Svadba Chlebany:
http://www.svadba-chlebany.land.ru/ ;
Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.pisem.net/
Veľká noc:
http://www.eufrosyne.szm.com/
Jánska noc :
http://www.cbjanskanoc.ic.cz/
Príroda :
http://eufrosyne.wz.cz/
Vianoce :
http://vianocesk.ic.cz/
Veľká noc :
http://velkanoc.ic.cz/ ;